Recyklácia plastových fliaš - a predsa sa to dá

Autor: Lukáš Zajac | 11.4.2012 o 15:45 | Karma článku: 15,03 | Prečítané:  3904x

Na Slovensku sa každý rok predá asi 400 miliónov nápojov v plastových (tzv. PET) fľašiach. Z nich sa zreckluje asi 45%. Zvyšných 220 miliónov skončí na skládkach, v spaľovniach alebo odhodených v uliciach, či prírode. Dá sa s tým niečo robiť? Ako? A koľko by nás to stálo?

 

Prečo dodnes nemáme systém zálohovania zavedený aj na plastové fľaše, tak ako je to v mnohých iných krajinách v zahraničí? Prečo sa o tejto téme takmer vôbec verejne nediskutuje?

Nuž, nejaká diskusia v minulosti prebehla. Lobistické skupiny stojace za obchodnými reťazcami, výrobcami a predajcami nápojov sa ale rýchlo zmobilizovali a ministerstvo životného prostredia ich argumentom rado pritakalo, aby si ušetrilo kopec prípadnej nadbytočnej práce. Alebo hľadalo problém tam, kde nie je. A keďže z EÚ neexistuje žiadne legislatívne nariadenie, ktoré by nás k plošnému zálohovaniu fliaš nútilo, problém okrem par environmentálnych nadšencov prestal byt témou, vyhnil. Klasicky, slovensky, odišiel do stratena.

Argumenty proti

Nielen na Slovensku, ale i v zahraničí (napríklad v Česku) majú odporcovia systému plošného zálohovania nápojových obalov tieto hlavné argumenty:

  • Je to drahé - a doplatia na to všetci - predajcovia, obchodníci, zákazníci i štát.
  • Zničí to malých predajcov - spôsobí im zvýšené náklady na skladovanie a spracovanie obalov.
  • Spôsobí straty pracovných miest - z dôvodu poklesu predaja nápojov alebo krachu malých výrobcov a predajcov.
  • Je to komplikované - a spôsobí štátu vysoké straty na Dph.
  • Nie je to potrebné - máme systém recyklácie a okrem toho, obaly na fľaše tvoria iba malú časť všetkých odpadov.

Takto sa podarilo vytvoriť pocit, že Slovensko systém povinného zálohovania nepotrebuje, prípadne naň nedozrelo. Zdá sa, že verejnosť tieto argumenty prijala, s pocitom, že podobné témy budú pre našu krajinu aktuálne, keď dosiahneme podobnú ekonomickú úroveň krajín akú má Nemecko, Rakúsko a Švédsko, kde systém zálohovania už niekoľko rokov úspešne funguje.

Naozaj to nejde?

Je to však skutočne tak? Nemôže si Slovensko takýto systém dovoliť? Je systém zálohovania všetkých nápojových obalov skutočne taký drahý? Znamenal by zvýšenie cien nápojov? Vytvoril by neúmernú záťaž pre štát a daňových poplatníkov?

Pre porovnanie sa pozrime do Estónska, kde systém povinného zálohovania sklenených a plastových fliaš, ako aj hliníkových plechoviek funguje už od roku 2005. Estónci majú hrubý domáci produkt na osobu ešte stále o niečo nižší ako Slovensko a príjmy v porovnateľnej výške. Ako je teda možné, že dokázalo prejsť na povinné zálohovanie nápojových obalov? Odpovede na tieto otázky som sa snažil hľadať u Peetera Enka, generálneho riaditeľa oddelenia odpadov na estónskom ministerstve životného prostredia.

Zálohovanie po estónsky

Prakticky všetky plastové a sklené fľaše a hliníkové plechovky sú v Estónsku predávané s dodatočnou zálohou na obal. Estónske predajne majú potom povinnosť takéto obaly vykupovať. Tak, ako je to u nás, u väčšiny sklených fliaš. Podľa Eenka boli uvádzacie náklady na zavedenie tohto systému v Estónsku vo výške asi 2,5 milióna EUR (pre porovnanie, toľko stojí na Slovensku vybudovanie asi 50 metrov diaľnice). A ani tieto náklady nešli zo štátneho rozpočtu.

Estónci si boli vedomí, že nemá zmysel míňať energiu a prostriedky na vývoj vlastného, od základu nového, systému zálohovania. Ten už predsa výborne funguje vo viacerých európskych krajinách. Podľa Eenka si tak zo Švédska odkopírovali technológie a funkčnosť projektu, z Nórska si požičali základné princípy a elementy systému, od Dánov sa naučili, že ten musí byť jednoduchý a lacný pre všetkých a Nemecko im dalo lekciu o tom, akých chýb sa majú pri jeho implementácii vyvarovať.

Genialita a extrémne nízke náklady systému sú postavené na jednoduchom princípe - výhradnými akcionármi, teda vlastníkmi tzv. zúčtovacieho centra a tým de facto celého systému sú tí, ktorých sa týka - obchodníci, dovozcovia a výrobcovia nápojov. Po 25 percent „akcií“ systému vlastnia mimovládne organizácie s priamym prepojením na hlavných trhových hráčov v oblasti nápojov - estónske združenie producentov piva, asociáciu nealkoholických nápojov, združenie dovozcov nápojov a asociáciu predajcov.

Estónci sa nesnažili vytvoriť štátny fond (aké máme radi u nás, na Slovensku), ktorý by celý zálohovací systém administratívne zastrešoval. Nebolo by to potrebné, a bolo by to komplikované, drahé a netransparentné. Sami vlastníci sa oveľa viac snažia o znižovanie finančných a administratívnych nákladov celého systému - nechcú, aby im zbytočne predražoval konečnú cenu produktu. Zvýšené náklady by museli premietnuť do cien nápojov a to by znamenalo nižší dopyt a tým pádom pre nich i nižšie zisky. Systém funguje ako nezisková organizácia, čo znamená, že všetky prípadné zisky zo záloh na obaly nápojov musia byť vrátené späť do systému. Prípadné zneužitie sa darí eliminovať tým, že žiaden veľký hráč na estónskom trhu v ňom nemá dominantné postavenie. Štát tak vytvoril legislatívu, určil pravidlá hry a tú nechal hrať sám trh. Zasahuje do nej iba sporadicky – kontrolou a úpravami pravidiel, ak majú tie predchádzajúce rezervy.

Obavy a realita

Podľa Eeka „neexistujú absolútne žiadne dôkazy o tom, že by zavedenie depozitného systému viedlo k zníženiu druhov sortimentu v obchodoch." Čo sa týka eventuálnych strát pracovných miest, podľa Eeka „nie je možné nájsť koreláciu medzi zavedením plošného zálohového systému a straty pracovných miest.“ Skôr to ale viedlo k opaku. Eek predpokladá, že sa podarilo vytvoriť asi 100 nových pracovných miest. A to predovšetkým v administratíve, doprave, údržbe zberných automatov a spracovaní recyklovaných materiálov. To všetko v krajine, ktorá má asi štvrtinu obyvateľstva Slovenska.

Výstupom zálohovania je tiež nepomerne kvalitnejší a čistejší materiál (bez iného odpadu), čiastočne spracovaný v triediacich (tzv. RVM) automatoch a je tak vhodný na okamžitú recykláciu, čo znižuje náklady na dopravu, triedenie a spracovanie. To je v protiklade s recykláciou kontajnerového odpadu, pri ktorom je jeho spracovanie nákladnejšie, komplikovanejšie a materiál určený na recykláciu je často znehodnocovaný iným odpadom.

Pri depozitnom systéme je miera návratnosti obalov oveľa vyššia ako pri kontajnerovom (v prípade Estónska - pri PET fľašiach nad 90 percent, hliníkové plechovky takmer 100 %). Oveľa menej materiálu tak končí na skládkach, spaľovniach alebo v prírode, naopak, nachádza ďalšie využitie v priemysle.

depositmarking.jpgSamozrejme, každý systém sa dá zneužiť. V tomto prípade nastal v Estónsku problém v tom, že bol zavedený bez regionálnej kooperácie, teda iba v jednej krajine. Pôvodný úmysel bol vytvoriť jednotný zálohový systém pre všetky tri pobaltské krajiny, ktorý by bol spustený v jednom čase. To sa však napokon podarilo iba v Estónsku. Individuálni i organizovaní špekulanti z Lotyšška tak začali do Estónska dovážať väčšie množstvá prázdnych fliaš, ktoré tak depozitnému systému spôsobili značné škody (ten skončil v prvom roku v mínuse 2 mil. EUR). Straty museli byt dočasne kompenzované zvýšením administratívneho poplatku, na čo doplatil klient, ktorý si nápoj kúpil. Na druhej strane, estónske hliníkové plechovky sú vo veľkých množstvách exportované do Fínska, kde za zálohu dostanú špekulanti oveľa vyššiu sumu. Problém sa ale podarilo vo veľkej miere odstrániť.

„V počiatočnej fáze sme mali nejaké komplikácie, ale s odstupom rokov sa zdá byť zrejmé, že všetky strany systém akceptujú a zvykli si naň. Predajcovia stále nie sú k nemu pozitívne naklonení, ale dnes už neevidujeme žiadne výhrady proti systému ako celku.“ hovori Eek.

rvm_germany_pet_bottle.JPGTakisto sa nepotvrdilo, že by zavedenie depozitného systému viedlo k zníženiu rôznorodosti sortimentu u predajcov. Na základe zákona sú všetky „veľmi malé obchody“ (s plochou do 20 m2) vylúčené z povinnosti preberať nápojové obaly. Obchody s plochou od 20-200m2 sa môžu rozhodnúť samé. Väčšina obalov je vracaná do väčších obchodov alebo triediacich centier, kde sú zväčša spracovane v triediacich automatoch (RVM). Tie nie sú súčasťou systému, ale sú investíciou - majetkom obchodov alebo ich parterov. Všetky náklady spojené s preberaním obalov, ich triedením a skladovaním sú bez problémov hradené z poplatkov a kompenzácii.

Samozrejme, výkupcovia majú motiváciu platiť čo najmenej a predajcovia dostať čo najviac, ale keďže sú obe tieto strany de facto vlastníkmi toho istého zálohového systému, dokážu si rovnovážnu výšku nákladov a ziskov regulovať sami.

Poplatky a ceny

pet_bottle_germany.JPGNa každú fľašu predané v Estónsku sa vzťahuje tzv. administratívny poplatok. Je to doplnok k cene produktu, ktorým sa kompenzujú náklady vzniknuté so skladovaním, dopravou a spracovaním odpadu. Tento poplatok je v Estónsku pohyblivý ale v ostatných rokoch prudko klesol a dnes dosahuje hodnoty medzi 0 (hliníkove plechovky) až 0,006 EUR za kus.

Do toho treba zarátať poplatky za triedenie a skladovanie, ten je vo výške 0,8 až 1.92 euro-centu za obal. V priemere teda zákazník zaplatí za každý nápoj, ktorého obal sa opäť použije alebo zrecykluje, asi o 1,5 centu viac.

Ziskami pre systém a spracovateľov sú okrem predaja samotného materiálu (hliník, sklo, plasty) aj zálohy z nevrátených fliaš a plechoviek.

Výzva pre Slovensko

Zostáva veriť, že téma plošného zálohovania všetkých fliaš sa opäť raz stane spoločenskou a politickou témou. Stačí, aby boli na ministerstvo životného prostredia dosadení ľudia, ktorí majú aj iné záujmy, ako kšefty s drevom a eurofondami a korí dokážu a najmä budú skutočne chcieť aplikovať príklady dobrej praxe zo zahraničia. A najmä, musíme chcieť my všetci, vyvíjať tlak, aby sa téma životného prostredia konečne raz dostala do programov politických strán. Iba tak si budeme môcť vychutnať prechádzky, pri ktorých nebudeme zakopávať do odhodených fliaš a plechoviek.

Ak to dokázali Estónci, dokážeme to aj my.

Alebo nie?


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?